di Pierangelo Sequeri Hned na zaciatok uvediem dve poznámky: jednu všeobecného charakteru a jednu týkajúcu sa malického detailu. Poviem ich na úvod, improvizovane, tak ako sa zrodili, lebo ma napadli ako prvé. Ved v konecnom dôsledku urcujú brázdu, z ktorej klícia úvahy, ktoré tento projekt vo mne vyvoláva. Prvá poznámka: Kostol "Dvoch Srdc" na prvý pohlad chytí za srdce a vyvoláva velkú spoluúcast a sympatiu. Nechcel by som však, aby nejaká kritická poznámka "vyslovená len tak, aby sa povedalo" nevyvolala v niekom dojem, ze som sa nechal uniest spontánnym afektom. Druhú by som formuloval takto: Som pripravený zacat podpisovú akciu s cielom odstránit štandardné sedadlá (kovová konštrukcia, umelá hmota a tenké calunenie – ak dobre vidím na fotografii), ktoré sa objavujú v jednom kúte a ktoré sú protikladom tých, tak nesmierne pôvabných stoliciek/lavíc z lepeného dreva, ktoré sa nachádzajú v strede a po stranách sály. Skutocne jedine "vyschnutie" financných zdrojov môze ospravedlnit prítomnost tohto "nábytku" získaného pravdepodobne z nejakej cakárne. Po týchto dvoch spontánnych poznámkach, prichádzame k významným veciam. Rámový portál, ktorý je v otvorenom poli v znacnej vzdialenosti od vstupu do chrámu, je skutocne pravým dielom génia. Nie tak ani pre svoju formu, ktorá cloveka aj tak zasahuje priamo do srdca, ale najmä pre to, ze pôsobí ako prah, ktorý stanovuje hranicu medzi posvätným a bývaním: toto oddelenie je len zlahka naznacené a predsa má symbolickú silu tisíckrát väcšiu ako kazdé iné mozné oplotenie. Znak priblizovaniam sa posvätného a ohranicenie "svetského" má neviditelné vyzarovanie: vytvára spolahlivé a nepopieratelné oddelenie neba, bez toho, aby sa zemi skrivil co len vlások. Posvätné tu vytvára silové pole: oddeluje a spája svety bez toho, aby ich násilne zranovalo. Bod konjunkcie je uzv archaickej a familiárnej forme symbolu: totem, v ktorom prebýva prastaré nábozné lono, v ktorom kazdý náznak vzdelanosti vidí svetlo, limen archy, ktorá prijíma kazdú zivú bytost – ludí a zvieratá -, ktorá hladá ochranu pred vodami. Škandalózna nedbanlivost architektonickej tvorby v konfrontácii s dôvtipným a komplexným systémom efektu prahu, ktorý vytvára pravdivú teologicko-koncepcnú nervatúru sakrálneho objektu a sakrálneho priestoru (vonkajšieho a vnútorného, horizontálneho a vertikálneho, centrálneho a periférneho) cirkevnej stavby, tu nachádza motív orodovania a vykúpenia. Jarmo pevné a vzbudzujúce dôveru, príjemné a lahké.
All’interno, la provvista delle memorie è persin troppo ansiosa di ospitalità universale: la croce e il triangolo, il matroneo romano e il tempietto greco, il graffito catacombale e la cupola bizantina, le celle monastiche e l’ologramma del Cristo crocifisso-risorto, gli astri e i fossili che incorporano la storia del cosmo e del mondo, delle regioni celesti cui siamo Monumentálne telo objektu, majer a kláštor, kaplnka a stan, africká bazilika a tepee, silo a sýpka spolocných a trvalých zásob pre zivot komunity, zhromazduje fragmenty pamäti historických nábozenstiev a krestanského obdobia. V interiéri je zásoba pamäti dokonca príliš nepokojná z univerzálnej pohostinnosti: kríza trojuholník, rímske matroneum a grécky chrámik, katakombové sgrafito a byzantská kupola, kláštorné cely a hologram ukrizovaného-vzkrieseného Krista, hviezdy a fosílie, ktoré stelesnujú dejiny kozmu a sveta, dejiny nebies, ktorými sme pritahovaní a podzemia zivota, z ktorého prichádzame. Stabilné, základné tradície. Tieztradície pokroku. Stopy prechodu putujúceho ludu, ktorý – z generácie na generáciu – ukladá svoje znamenia: dakovné tabulky (ex-voto), kartuše, prosté i zároven hrdé erby genus christianorum, ktorý prechádza "v jedinom prechode" všetky posvätné miesta urcené k adorácii v duchu a pravde. Od stlpovej siene v Karnaku po stupne pyramídy Mayov. Azpo kozmické vajce, svätostánok nového zivota: pulzujúce srdce neslýchaného zväzku bozského a ludského, ktorý sa uzviac nikdy nerozviaze, v ktorom je svet zrodený od a po zet, od alfy po omegu. Entuziazmus tejto rozzeravenej koncentrácie, vniesol do zriedkavej a tazkopádnej krajiny slovenského vidieka skutocný a pravý vulkán. Oxymorón, akoby zltý Kristus zasadený priamo do obilia medzi vetroplachov, ktorý objíma všetku prácu cloveka, premienajúc pokojných bretónskych zberatelov kláskov na anjelov Bozej zatvy na konci sveta. Priestor tohto kostola, ktorý sa stáva podobenstvom, bude obývaný: slávením liturgie a osvojovaním si viery spolocenstva. A v tom bude múdro ospevovaný (v oboch zmysloch slova). A postupne by mal nadobudnút zitý rozmer a svoju teologickú prostotu. Spôsobom, kde jednota celku si vytvára harmóniu a jednoduchost: dáva sa do poriadku v zrelom usporiadaní si svojich väzieb, v logike presnejších vztahov medzi vyobrazeným tvarom a jeho pozadím. Zatienením nepokoja tvorivého zápalu vhodným šerosvitom sa odstránia príliš zivé ostria a hrany inštalácie a montáze, expozície a citácií, legendy a a nachádzania. To sa môze stat, akokolvek. Väcšina príkladov, s ktorými sa stretáme, predstavuje pohlcovanie nábozenského prostredia sakrálnou štruktúrou. Pre tento krát, sme sa ocitli v situácii, ked sme stimulovaní tvorivo sa potýkat s problémom umeleckej výzdoby, ktorá sa rodí z opacného nadbytku. Dúfame, ze sa tak bude diat castejšie. Rev. Prof. Pierangelo Sequeri Rev. Prof. Pierangelo Sequer |